"Smútok, nuda a stereotyp. Takto nejako by som mohla nazvať svoj život predtým, než som spoznala Pána osobnejšie, intímnejšie. Prv, než sa ma dotkol Boh, som žila ako každý riadny puberťák. Užívala som si život s kamošmi a strácala čas plytkými rozhovormi. Môj vzťah s Bohom, bol založený na dohode "Niečo za niečo". Keď som potrebovala pomoc, alebo keď som bola už v zúfalých stavoch (či pred nejakou ťažkou skúškou), jedine vtedy som k Nemu pribehla ako nevinné dievča, ktoré Ho potrebuje, za nič nemôže a preto si aj zaslúži pomoc. Brala som ho ako automat. Keď sa pomodlím jeden desiatok, On mi zato pomôže v škole. No aj to po čase prestalo fungovať, pretože náš Nebeský Ocko chcel pre mňa niečo viac. Do cesty mi poslal kamošku, ktorá ma pozvala na kurt Alfa. Jeho heslom bolo práve to, čo som potrebovala zakúsiť " Existuje v živote niečo viac?" Hneď som pozvanie prijala. Na tomto kurze sa mi dal Ježiš viac spoznať. Dal mi šancu spoznať ho inak a zakúsiť Jeho bezhraničnú lásku. Môj život nie je dokonalý ani teraz. Som človek a robím chyby. No teraz zakúšam dennodenne Božiu prítomnosť v Božom Slove, na omšiach a v ľuďoch, ktorých mi posiela do života. Chodím do spoločenstva hlavne preto, aby som mohla rásť vo viere a aby som naďalej spoznávala Lásku, ktorá sa ma dotkla."

Tina

---

"Neporuším tradíciu svedectiev a poviem, že aj ja pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny, kde ma od malička viedli k viere, ale bolo to pre mňa len také suché. Chodil som do kostola zväčša len z povinnosti a ako bolo bežné pre mňa umývať si večer zuby, tak bolo bežné aj večer sa s rodičmi pomodliť. Čiže taký každodenný rituál, dalo by sa povedať. Ježiša som bral ako svojho nadriadeného a nebol to až taký dôverný vzťah ako teraz. Tak som prežíval zo dňa na deň. Až potom, asi keď som mal 15 rokov, som na pozvanie mojej sesternice začal chodiť na kurz Alfa v Levoči, kde som po prvý krát počul a zažil to, že s Bohom môžem budovať vzťah osobnejší, ako som mal a že sa stará o to, čo prežívam a chce to prežívať spolu so mnou. Po asi treťom stretku, keď som sa tam už nechodil len dobre najesť :), som  viac a viac prežíval to, že v živote existuje niečo viac, čo som dovtedy nepoznal. Začalo sa dobrodružstvo, ktoré trvá až dodnes. Teraz mám už úplne iný pohľad, ako som mal pred rokmi. Boh koná v mojom živote a ja cítim že je pri mne stále a vedie moje kroky. Verím, že to môže robiť s každým z nás, len mu musíme dôverovať a otvoriť mu svoje srdce. Momentálne som členom spoločenstva Pavol, ktoré je pre mňa druhou rodinou. Je to úžasné, keď vidím, ako sa my mladí vieme stretnúť, vytvárať nové priateľstvá, byť spolu zjednotení v Bohu - našom nebeskom Otcovi a spolu zažívať dobrodružstvá, ktoré pre nás pripravil. A ja Mu za toto spoločenstvo ĎAKUJEM."

Marek